Sydney 2019
Cieľom cesty bolo mesto Sydney v Austrálii, konkrétne Technická univerzita, kde v čase cesty bol už takmer 2 mesiace môj šéf Honza z CzechGlobe. Mojou úlohou bolo prísť a pomôcť mu rozbehať projekt s bioreaktormi, na ktorom už nejakú dobu pracujeme a teraz rozširujeme medzinárodnú spoluprácu.
Hlavným problémom cesty bolo, že do poslednej chvíle nebolo jasné, že či vôbec pôjdem. Rozhodlo sa to naozaj až týždeň pred odjazdom, takže bolo potrebné si rýchlo všetko vybaviť. Víza som si zohnal už predtým, lebo sa dali vybaviť online a zadarmo, nebol s tým žiadny problém.
Letenky mi kúpila firma, iba som musel špecifikovať, ktoré lety chcem. Hotel som si zabookoval sám. Okrem toho som si potreboval zohnať redukciu na zástrčku, lebo v Austrálii majú iné ako u nás. Tiež som si dopredu potreboval zistiť ako to funguje v Sydney s MHD, kde a akú SIM kartu a internet si kúpiť, ako sa dostanem z letiska…
Deň 1 (18.11. až 19.11) - cesta
Letel som so spoločnosťou Emirates z Prahy s prestupom v Dubaji. Let tam mal trvať 22 hodín s tým, že ešte som sa samozrejme potreboval dostať do Prahy, čo tiež nejaký čas zabralo. Išiel som vlakom RegioJet, ktorý má doviezol na hlavní nádraží v Prahe, odkiaľ ma ešte čakala cesta autobusom na letisko. Ten šiel v pohode na čas a na letisku som bol krásne 2 hodiny predom.
Následne som si išiel urobiť check-in s odbavením batožiny, kde som sa celkom zdržal. Nebola tam prakticky žiadna fronta - problém bol inde. Už keď som si robil online check-in doma, tak nastal problém - nedostal som automaticky palubný lístok na let Dubaj -> Sydney. Tak som sa na to opýtal a začalo vyšetrovanie, ktoré trvalo asi 20 minút a zamestnalo asi 3 zamestnancov letiska. Nakoniec sa ukázalo, že bol problém s vízami. Údajne som do kolónky “meno” napísal celé svoje meno a kolónku “priezvisko” som nechal prázdnu - moc sa mi tomu veriť nechcelo, hlavne sa mi nechcelo veriť, že by ma ten systém vôbec pustil ďalej, ale no čo už. Každopádne údajne moje víza opravili (ako je niečo také vôbec možné?!) a dali mi palubný lístok - takže už som mal oba a bol som pokojnejší. Dobre, že som to vyriešil ešte v Prahe, v Dubaji by to bolo zložitejšie (a hlavne stresujúcejšie).
Prešiel som cez automatickú pasovú kontrolu do časti letov mimo Schengenu. Potom som musel prejsť celkom kus ku svojmu gate, kde ma až čakala osobná prehliadka. Ja osobne som problém nemal, ale plno ľudí predo mnou to celé zbytočne zdržalo tým, že nedodržiavali celkové pokyny ako sa nechať skontrolovať a tiež pokyny personálu (veci ako vyložiť si elektroniku z batožiny, zbaviť sa kovov na sebe, prejsť cez skener až po pokyne personálu…). Nakoniec som sedel pred mojím gateom hodinu pred odletom.
Boarding prebiehal celkom dlho vzhľadom k veľkosti lietadla A380-800. Lietadlo je rozdelené na niekoľko zón a volali nás postupne. Malo dokonca dve poschodia. Nastupovalo naozaj veľa ľudí! Je to tým, že Emirates majú taký business plán, že pri väčšine ich letov sa prestupuje v Dubaji. Vo vnútri to bolo veru obrovské, v takom veľkom lietadle som ešte nebol. Tento “krátky let” (t.j. “iba” šesť hodín) som strávil prevažne prácou.
Po pristaní v Dubaji som bol pokojný, lebo už som mal spomínaný palubný lístok a nemusel som sa starať o batožinu, takže som si iba pozrel aký mám gate a vyrazil som k nemu. To sa však ukázalo ako neľahká úloha - Terminál 3 na tomto letisku je totiž najväčší terminál na svete. Slúži čisto pre obsluhovanie letov Emirates. Zistil som, že ku svojmu gate musím isť vlakom! Ten našťastie premával často a rýchlo, ale aj tak to bolo mierne mätúce. Aj tak som sa presúval asi 30 minút a keď som prišiel ku gate, už sa pomaly ukončoval nástup. Cestou som si ešte stihol vymeniť americké doláre za austrálske, ktoré som dostal ako diéty na služobnú cestu. Čo stojí za spomenutie na tomto letisku je, že okrem toho že je to obrovské tak na ničom naozaj nešetria (veci ako obrovská vodná stena, človek ktorý na záchodoch ukazoval ľudom, ktorá kabínka je voľná…). Bohužiaľ som si v tomto smere cesty nemal čas letisko, resp. terminál poriadne pozrieť.
Pri nastupovaní sa ma ešte spýtali, načo tam idem, inak to bolo už v pohode. Začal sa dlhý let, konkrétne 13 a pól hodinový. Počas letu sa nič zvláštne neudialo. Snažil som sa spať, ale ja to v lietadle proste moc neviem, väčšinu času som síce predriemal, ale spánkom sa to nazvať nedalo. Asi tri krát bolo nejaké jedlo, kde som objavil dobrý trik - Emiráty majú veľa dietových kategórií a keď si človek zvolí nejakú špeciálnu, tak dostáva jedlo medzi prvými (užitočný trik pre hladošov). Okrem toho som si pozrel nejaké filmy na obrazovke, ktorá bola k dispozícii každému cestujúcemu. Bolo možné tam sledovať aj živý prenos kamier z lietadla (aj keď v tomto lete im to akosi nešlo), aktuálnu polohu lietadla a rôzne ďalšie informácie. Ďalšia výhoda bola, že v lietadle mali WiFi, aj keď len veľmi obmedzenú, ale na niečo urgentné to šlo využiť. Ja som napr. napísal email do môjho ubytovania, že ako sa dostanem do izby, pretože tam nemali non-stop recepciu.
Priletel som dosť unavený. Ešte ma zase nejakú dobu zdržali pri vstupe do krajiny kvôli spomínanému problému s vízami. Našťastie sa to vyriešilo bez problémov. Čo ma však netešilo bolo, že som nemal ešte odpoveď z hotela. Tak som tam zavolal. Týpec s celkom ochrápaným hlasom mi začal niečo vysvetľovať, tak som mu povedal, že mu nerozumiem, že som na letisku a nech mi pokyny napíše. Súhlasil. Vzal som si batožinu a vyšiel von. Mal som možnosť ísť vlakom do mesta a odtiaľ pešo na hotel alebo si vziať taxík, ktorý by som ale nenazval lacným (85 AUD). Keďže som už mlel z posledného, tak som sa rozhodol pre taxík. Tých tam už nebolo veľa, lebo údajne to bol posledný let do Sydney (ďalší ide až ráno). Taxikár bol príjemný, pokecali sme si a doviezol ma až k hotelu. Cestou som ešte volal manažérovi hotela, nech mi teda pošle tie pokyny, že som na ceste. Povedal, že už už ide na to. Za asi 20 minút sme dorazili do cieľa. Stále som nemal pokyny. Znova som teda volal a vysvetlil mi ako sa dostať dnu cez telefón. Musel som naťukať kód na skrinke, kde bola kartička. Tou som už otvoril všetko čo bolo treba a dostal som sa na izbu. Tam som sa osprchoval, ozval som sa komu bolo treba, napísal tento text a šiel som spať. Po zhruba 30 hodinách som bol na opačnej strane našej planéty s časovým posunom 10 hodín.
Deň 2 (20.11.)
Tento deň som strávil prevažne oddychom a zotavovaním sa z cesty. Doobeda som si zašiel nakúpiť potraviny, z ktorých som si uvaril polievku. Tiež som si kúpil Austrálsku SIM kartu, aby som mal k dispozícii mobilný internet. Cena nebola nijako strašná, za 30 AUD som dostal kartu s 10 GB internetom na mesiac, čo mi viac ako bohate stačilo.
Po obede som sa vybral na výlet. Tu je komplentá trasa, ktorú som prešiel:
Išiel som peši smerom k UTS (University of Technology Sydney), kam budem od ďalšieho dňa chodiť do práce. Cesta tam trvá asi 15 minút pešo. Na moje prekvapenie je Sydney celkom vlnité - predstavoval som si ho ako rovné prístavné mesto. Nie sú to žiadne veľké kopce, ale človek ide stále hore-dole.
Od UTS som pokračoval pešo smerom na sever, kde som prešiel cez jeden park a potom som prešiel cez botanickú záhradu Royal Botanic Gardens až na cíp záhrady, kde bola údajne slávna kamenná lavička Mrs Macquarie’s Chair. Toto bol cieľ môjho výletiku, lebo odtiaľ mal byť pekný výhľad na slávnu budovu opery aj prístavný most. Bola to naozaj pravda, bolo tam príjemne, žiadne davy ľudí (to bolo asi hlavne tým, že nebola sezóna). Teplota bola ideálna, svietilo príjemne slniečko a vial svieži morský vzduch. Veľmi som si túto chvíľu vychutnal.
Kúpil som si na osvieženie milk-shake a pokračoval po pobreží cez botanickú záhradu. Na úvodných tabuliach bolo vyslovene napísané, že si tam ľudia majú vychutnať prírodu a majú s ňou byť v kontakte, takže bolo dovolené chodiť po tráve, chytať sa rastlín a dokonca počúvať spev vtákov! A to všetko práve teraz iba za výhodných… nie, bolo to samozrejme zdarma. Dokonca mi jedna čajka takto krásne zapózovala:
Došiel som postupne s niekoľkými zastávkami až k budove opery, kde som si ju poobzeral prevažne z vonka. Dalo sa ísť aj na prehliadku, ale nemal som na to chuť. Odtiaľ som prešiel ešte kúsok smerom k prístavu, kde bola odstavená jedna gigantická loď. Okrem nej sa tam premával dosť veľký počet menších lodí. Potom som vyšiel hore na vlakovú stanicu a odviezol som sa na hlavnú stanicu. Tam som presadol na autobus, ktorý ma doviezol takmer až k hotelu.
Tu by som rád vyzdvihol verejnú dopravu v Sydney - jazdí sa ňou naozaj dobre, mám pocit, že chodí dostatok spojov. Navyše je to zatiaľ asi najjednoduchší systém, na aký som kde vo svete narazil. Všetko sa rieši bezhotovostne tak, že človek priloží k čítačke platobnú kartu pri nástupe aj výstupe. Platí sa tarif podľa prejdenej vzdialenosti a ten sa proste stiahne z karty. Dá sa vybaviť aj nejaká ich kartička, ktorá ma isto výhody, ale pre turistu na pár dní je to úplná paráda, netreba proste nič riešiť. Cestovné je drahšie, ale zas by som nepovedal, že predražené.
Fotky z celého dňa su tiež dostupné tu.
Deň 3 (21.11.)
Ráno som sa zobudil a otvoril okno. Vysoké budovy v diaľke boli zahalené do hmly. Pozrel som si počasie na mobile - vonku bolo príjemných 20 stupňov. Zacítil som štipľavý dym. Poobzeral som sa, čo sa deje. Vtedy mi to došlo. Začína leto, je teplo a vonku je hmla? To nebola hmla! Z okolitých lesných požiarov do mesta dovial dym. Bolo nim pokryté celé mesto.
Hneď som zavrel okno a pozrel si správy, ako to vonku vyzerá. Doporučovali nevychádzať. Písal som Honzovi, s ktorým som sa mal ráno stretnúť, že ako to vidí. Dalo by sa to zhrnúť tak, že nevidí, a stretneme sa až keď sa to zlepší. Tak som si urobil v pokoji raňajky a šiel do kúpelne. Keď si zasvietim v kúpeľni, tak sa automaticky spustí vetrák. Po chvíli cítim dym. Zase mi to došlo - vetrák predsa berie vzduch z vonku. OK tak budem v kúpeľni po tme, prečo nie. Začal som teda pracovať z hotela.
Nakoniec sme sa s Honzom stretli až na obed. Dym sa do vtedy viac-menej rozfúkal. Šli sme do neďalekého nákupného centra na niečo rýchle, lebo sme mali o jednej dohodnuté stretnutie s Harveyim, miestnym nadšencom pre podomácky vyrobené bioreaktory. V rámci svojej dizertačky ich sám staval od najmenšej súčiastky a aj ich programoval. Išli sme za ním do laborky. Tá sa nachádzala v budove 07 univerzity.
Majú na univerzite veľmi prísne podmienky čo sa týka bezpečnosti, musel som si na seba dať plášť a ochranné okuliare. Teda to tvrdil Honza, reálne sme dokopy nikoho nestretli, nie to aby to niekto riešil. Chvíľu sme sa s Harveyim bavili o možnostiach spolupráce a budúcnosť s jeho projektom v náväznosti na ten náš, vysvetlil mi ako niektoré veci fungujú. Bolo to veľmi zaujímavé a je to veľmi šikovný človek, že také niečo dokáže spraviť sám. Potom mi ešte Honza ukázal ďalšie bioreaktory, s ktorými robíme.
Zvyšok poobedia sme s Honzom pracovali na našom projekte, mierili sme na demonštráciu nášho navrhnutého systému miestnym ľudom v pondelok, takže sme mali ešte veľa práce, ktorú bolo treba urobiť. Dostal som aj pridelený stôl, ale pracovali sme v jeho kancelárii. Dosť sme pohli s mnohými problémami, občas sme zas odbehli do laborky pozrieť, či všetko vyzerá ako má. Veľmi sa mi tam dobre pracovalo. Navyše je tam príjemné pracovné prostredie, univerzita je veľmi pekná s veľa miestami kde sa dá zašiť alebo si pokecať. Ostali sme v práci asi do ôsmej. Potom sme ešte po dovolení od Honzovej manželky skočili na večeru a pivo.
Deň 4 (22.11.)
Deň sa začal podobne, ako ten predchádzajúci - vonku bolo zase cítiť dym. Najprv som myslel, že ostanem na hotely a do práce pôjdem zas až okolo obeda. Avšak od rána celkom silno fúkalo, takže po chvíli bol vzduch už zvládnuteľný. Doobedie som strávil prácou a konzultáciami s Honzom. Šlo mi to od ruky, bol som spokojný koľko som toho za doobedie stihol.
Poobede malo celé oddelenie niečo ako Vianočnú párty (resp. oslavu 11 rokov založenia oddelenia) v pivovare All Hands. Na túto akciu som bol tiež pozvaný. Presunuli sme sa tam autobusom, bolo v zásade v centre pri prístave. Ochutnávali sme nejaké pivo a nosili nám aj nejaké drobnosti na jedlo, aj keď ja by som privítal aj poriadny obed. Potom sa konal nejaký kvíz, kde boli ľudia rozdelení do tímov podľa náramku, ktorý sme dostávali pri vstupe. Bohužiaľ kvíz sa týkal prevažne nejakých zákulisných informácií z oddelenia alebo toho, ako dobre sa poznajú, takže ako človek čo tam bol dva dni a nikoho z tých ľudí doteraz vlastne nestretol, som môjmu tímu nebol vlastne vôbec nápomocný.
Keď som už mal dosť ľudí a piva, tak som sa šiel prejsť. Spravil som si iba malú prechádzku. Videl som však veľa lodí vrátane jednej obrovskej, ktorá práve vyrážala na plavbu do pacifiku (aspoň som to usúdil z názvu Pacific Explorer). Potom začal byť však dosť nepríjemný vietor a začala na mňa doliehať únava, tak som to stočil na hotel.
Fotky z celého dňa su tiež dostupné tu.
Deň 5 (23.11.)
Hurááá víkend! Konečne si môžem urobiť nejaký poriadnejší výlet. Po zvážení niekoľkých možností som sa rozhodol pre Tour de Pláže - navštívim niektoré vychýrené pláže na východnom pobreží Sydney. Na cestovanie a presúvanie medzi navštívenými miestami som využil hromadnú dopravu. Tu by som rád zdôraznil jeden fakt a to, že Austrália je na opačnej strane našej planéty, no opačných vecí je tu viac než dosť. Väčšina vecí vyplýva z toho, že tu autá jazdia vľavo (a teda šofér sedí vpravo). To už samo o sebe je neskutočne mätúce, určite by som tak jazdiť nechcel. Stačí mi keď sa veziem v autobuse a stále si v duchu hovorím “kam to ten autobus ide?!”. Má to však veľa dôsledkov pre chodcov, najmä to, že keď človek prechádza cez cestu, tak sa najprv musí pozrieť doprava a potom doľava (samozrejme ešte na ten správny pruh). Ďalšia pre mňa nepríjemná vec je, že autobusová zastávka pre daný smer je vlastne na druhej strane. Takže sa mi veľa krát stalo, že som si poctivo prešiel cez jeden až dva semafory, prišiel k zastávke a vtedy si všimol, že tie autobusy tam prichádzajú z toho smeru, ktorým chcem ísť! Tak a zase naspäť… Našťastie som mal vždy mapu a vedel, ktorým smerom mám isť, inak by som určite niekoľko krát nasadol na nesprávny smer. Ďalšia vec je, že pravidlo “ľavej ruky” sa prirodzene prenieslo aj medzi chodcov, takže napr. sa chodí vľavo po chodníku, po schodoch, v rýchlo-eskalátoroch na metro sa človek postaví vľavo (nie vpravo) aby nezavadzal tým, čo sa ponáhľajú…
Celkovo som na tomto výlete na pobrežie precestoval asi 38 km a prešiel 8 km chôdzou. Najprv som vyrazil pozrieť maják Hornby Lighthouse, ktorý bol situovaný na malom polostrove orientovanom severne. Cesta tam trvala niečo vyše hodiny. Po príchode som sa rýchlo zorientoval. K majáku viedla vyhliadková trasa. Hneď po pár krokoch som ostal očarený - takto nádherné miesto som asi ešte nevidel. Výhľad na Pacifický oceán bol dych berúci, pretože bol obohatený o neskutočné skalné výtvory, ktoré urobila voda. Každý kúsok skál, na ktorý kedy dosiahla voda, bol pretvorený na umelecké dielo. Niektoré boli až nepochopiteľné, ako mohli prírodne vzniknúť. Podľa máp som sa mal k majáku dostať za cca 15 minút. Mne to však trvalo vyše hodiny. Nevedel som sa vynadívať, kdekoľvek som sa presunul bol zase nejaký iný úchvatný výhľad, ktorý som si proste musel vychutnať. Časť polostrova bola neprístupná, lebo tam bol nejaký vojenský komplex. Bola tam celkom bujná príroda, samé palmy a vtáky. Počasie bolo príjemné, ale rozhodne nie turisticky atraktívne - asi okolo 20 stupňov, zaoblačené a mierne pofukovalo. Takže tam dokopy nikoho nebolo, čo ešte viac umocnilo zážitok z úchvatnej prírody. Nakoniec som sa pomaličky dokmotril ku majáku, ktorý bol o dosť menší ako som čakal a nedalo sa na neho ani vyjsť. Tu sa pekne ukázalo, že cesta je častokrát cieľom. Cestou nazad som sa ešte prešiel cez malú plážičku Marine Parade, kde by človek spočítal všetkých osadníkov na prstoch dvoch rúk.
Keď som ako-tak nasýtil tohto miesta (aj keď by som tam ostal aj celý deň a stále by bolo na čo zízať), sadol som na autobus na prvú pláž môjho výletu. Pláž Bondi je vraj najslávnejšou plážou tohto mesta. Dal som si nejaké jedlo, vyzul topánky a prešiel sa pozdĺž celej pláže. Nebola nijako extra dlhá, asi za 15 minút cupkania po piesku som bol na druhom konci. Bola však celkom široká, takže sa tam zmestí dosť ľudí. Vzhľadom k teplotným podmienkam sa tam takmer nikto nekúpal. Bolo tam však veľa surferov, vrátane niekoľkých väčších skupín, ktoré sa zrejme zúčastňovali kurzu surfovania. Voda bola naozaj ľadová. Samozrejme najlepšie sa kráča po ubitom piesku, kam dosahuje voda, no vždy keď sa blížila vlnka, tak som zutekal. Inak vlny tam neboli nijak veľké, asi vhodné pre surferov začiatočníkov. Konala sa tu asi aj nejaká veľká surfovacia akcia. Zrazu sa z jedného brehu vyvalila masa ľudí a všetci sa vrhli do vody so surfmi v rukách. Dokonca ich sledoval a natáčal vrtuľník. Potom sa všetci nachystali do radu a čakali na vlnu a potom sa na nej všetci naraz zviezli. Neviem však, či sa jednalo o nejakú formu rekordu alebo len lokálny zvyk.
Z druhého konca pláže som zase sadol na autobus a odviezol sa na ďalšiu pláž Tamarama. Tam som sa zdržal iba chvíľu a dal si osviežujúci nápoj. Pláž bola zaujímavá v tom, že bola celkom široká ale krátka a nola vtlačená akoby v malej dolinke. Preto toto miesto pôsobilo veľmi útulne.
Ďalej som sa opäť autobusom presunul na predposlednú pláž Cooqee. Tu som nebol ani na samotnej pláži ako na zaujímavom mieste kúsok vedľa - Dolphins point. Bolo to zašité miesto s krásnymi skalami. Bolo tam miesto obklopené skalami, kde bola veľmi pokojná a hlboká voda, takže tam ľudia skákali. Dalo sa tam príjemne posedieť a pozorovať ďalšie úchvatné dielo prírody.
Nakoniec som sa dopravil na poslednú pláž mojej výpravy - Maroubra. Tu som sa znova prešiel po väčšine jej dĺžky. Bolo tu veľké množstvo čajok, ktoré akosi ignorovali vlny a nechali sa nimi unášať a špliechať. Bolo tam opäť mnoho surferov. Keďže na mňa už celkom padala únava a chcel som ešte dorobiť na hotely nejakú prácu, tak som zamieril nazad. Cesta trvala zase niečo vyše hodiny plus ešte boli celkom zápchy, čo ma na sobotu večer celkom prekvapilo.
Fotky z celého dňa su tiež dostupné tu.
Deň 6 (24.11.)
V nedeľné ráno som sa zobudil neoddýchnutý. Zrejme to bolo vyčerpaním z predchádzajúceho dňa a tiež som sa ešte stále prispôsoboval miestnemu času a podnebiu. Honza s jeho manželkou Evkou ma volali na menší výlet, ale odmietol som, myslel som, že tento deň nikam nepôjdem a využijem fyzickú únavu na prácu. Tak to aj bolo celé doobedie. Na obed som si skočil na nákup a spravil si jedlo, tento krát niečo ľahké na žalúdok. Zrazu sa do mňa nahrnula energia a chytil som druhý dych, tak som sa rozhodol, že si predsa len spravím výlet.
Rozhodol som sa pre polostrov Manly, ktorý som videl z pobrežia predchádzajúci deň. Bolo niekoľko možností ako sa tam dostať, tá rozhodne najlákavejšia bola trajektom. Ten jazdil asi každú polhodinu z Circular Quay. Do prístavu v Manly to trvalo približne 30 minút. Bola to príjemná plavba až do okamihu, kým sme neprišli na otvorenejšie more, tam to začalo celkom kývať, ale nič hrozné. Trajekt bol dosť veľký a relatívne veľké množstvo ľudí (asi pár stoviek), ktoré sa do neho nahrnulo, sa celkom stratilo (údajná kapacita trajektu je 1100 ľudí). Kým som na trajekt čakal, tak sa v prístave krútilo mnoho ďalších spojov. Podľa ich pozorovania som usúdil, že trajekt vždy z prístaviska vycúva a potom sa otočí. Tak som si sadol do trajektu tak, aby som po otočení mal fajn výhľad. Trajekt sa však vôbec neotočil. Cestou sme stretli aj iný, ktorý šiel opačným smerom a vtedy som pochopil, že sa jedná o určitý typ obojstrannej lode.
Po príchode do prístavu v Manly som ešte sadol na autobus, ktorý ma doviezol na cíp polostrova North Head. Tu sa nachádzalo nejaké sanatórium, ale bol tu aj pekný chodník s výhľadom, ktorý sa vlastne nachádzal v národnom parku. Tak ako všade, aj tu bolo minimum ľudí a príroda bola nádherná.
Z tohto miesta bolo vidno aj polostrov, kde som bol deň predtým. Chvíľu som sa pokochal a išiel pomaly nazad, lebo autobus tu chodil iba raz za hodinu a chcel som si ešte pozrieť aj iné veci.
Autobusom som sa presunul späť do prístaviska, odkiaľ sa promenádou obchodov dalo dostať ku pláži. Tu už bolo podľa očakávania viac ľudí. Takto na večer robili mnohé stromy blízko pláže príjemný tieň. Bolo veľmi relaxujúce si tam len tak posedieť a pozorovať vlny a surferov. Potom som si kúpil niečo pod zub a zjedol som to za počúvania gitaristu, ktorý hral na ulici. Bol naozaj dobrý!
Potom som sadol na trajekt naspäť do mesta. Tento krát som si sadol na tú správnu stranu a užil si ešte výhľady na krásnu prírodu aj mesto. Sedel som vzadu vonku, kde vraj bolo riziko, že človek schytá vlnu, ale na to bolo more príliš pokojné, takže žiadna zábava sa nekonala.
Medzitým som sa dohodol s Honzom, že prídem k ním domov a dáme si víno. Bývali v malom bytíku v časti Kings Cross so super terasou. Pripravili aj nejaké pohostenie, bolo to od nich veľmi milé. Navyše dobroty aj víno boli skvelé! Strávili sme tam pár hodín až do noci, kedy už začalo byť celkom chladno, tak som sa rozlúčil a šiel na hotel. Cesta bola zložitejšia než mala byť, lebo mi ušiel autobus pred nosom, ale nakoniec som si poradil a našiel alternatívne spojenie (ktoré mi neporadili ani Google Maps).
Fotky z celého dňa su tiež dostupné tu.
Dni 7 - 9 (25.11. - 27.11.)
Rozhodol som sa niekoľko dní opísať naraz, pretože sa cestovateľsky dokopy nič zaujímavé neudialo. Dôvod bol jednoduchý - cesta do Sydney je služobná, takže som pracoval. Chcel by som však zdôrazniť, že na univerzite sa veľmi dobre pracuje. Je tam príjemná, priateľská a hlavné pracovná atmosféra. Prostredie je tiež upravené tak, aby mal človek kľud, ale zároveň sa ľahko dostal k ostatným či sa len tak stretol v kuchynke. Všetko pôsobí novo a funkčne a zároveň to ladí oku.
Za spomenutie stojí to, že počasie si tu robí naozaj čo chce. Od občasného dymu z požiarov, cez náhle búrky, kolísanie teploty kľudne 15 stupňov zo dňa na deň, až po silný vietor, že človeka ide až odfúknuť. A to je vraj obdobie, v ktorom som tam bol, najkľudnejšie v roku. Slnko je v Sydney naozaj silné. Údajne je to blízkosťou k Antarktíde a ozónovou dierou nad ňou. Dosť som očervenel zo Slnka v deň, keď bolo asi 20 stupňov a bolo zaoblačené. Napriek tomu ma pekne poopekalo. Od vtedy som sa radšej natrel opaľovacím krémom vždy, keď som sa niekam vybral. O to dôkladnejšie, keď slnko naozaj svietilo.
Ďalšia vec je hmyz. Je tu neskutočne doterný a otravný, navyše sú tam druhy, ktoré som nepoznal. Musel som si dávať veľký pozor kam a kedy chodím, kedy a ako si vetrám na byte a podobne. Prečo? No pretože kým som si nedával pozor tak som za jeden deň nazbieral 23 štípancov od neviem čoho všetkého. Z toho asi 10 ich bolo na jednej nohe.
Za tie tri dni sme boli iba jeden večer s Honzom na pive na nejakom lokálnom pivku a urobil som si jeden menší výletik do Centennial Park. Mal to byť najväčší park v Sydney. Bolo tam dosť pekne, niekoľko jazierok, rôzne vtáctvo, kadejaké palmy. Najzaujímavejšie bolo asi, že na väčšine jazierok boli obrovské plochy lekien. Strávil som tam asi hodinku, nazbieral pár štípancov a šiel do práce.
Fotky z parku su tiež dostupné tu.
Deň 10 (28.11.)
V tento deň som sa rozhodol neísť do práce, ale ráno urobiť urgentné veci z hotela a potom si ísť ešte trochu užiť tunajšie počasie a prírodu. Vybral som sa zatiaľ najďalej v rámci Sydney - na pláž Dee Why. Vyrazil som až popoludní, aby som sa vyhol najsilnejšiemu slnku a horúčave. Šiel som tam expresným dvojposchodovým autobusom. Napriek tomu mi tam cesta celkovo trvala takmer 100 minút. Keď som dorazil, tak som šiel najprv na neskorý obed. Mal som vynikajúcu rybu Barramundi.
Potom som sa šiel prejsť po krásnom skalnom pobreží, kde bolo veľké množstvo kadejakých mini jazierok a rokliniek, ktoré vytvorila voda. Bolo to miesto, kde by človek mohol stráviť hodiny a dni, a stále by sa mal na čo dívať. Okrem toho tam okolitý útes vrhal tieň, čo v kombinácii s morským vzduchom a príjemným vánkom tvorilo dokonalú idylku.
Síce sa mi nechcelo odísť, ale chcel som sa ísť prejsť aj po piesku na pláž. Táto pláž bola oproti tým doteraz navštíveným rozhodne najväčšia a najprázdnejšia. Nejakí ľudia sa tu prechádzali a bolo tam pár surferov, ale inak úplný kľud. Jediné čo po príchode narúšalo tento obraz bola nejaká Slovenka kričúca na svoje deti, že prečo idú do vody bez jej dovolenia… Užil som si svieži vzduch a poležal som si na teplom piesku. Zdržal som sa do večera a potom šiel nazad, čo tiež trvalo dosť dlho, lebo spoje z nejakého dôvodu hrozne meškali. Tentokrát som šiel inak a nastúpil som na trajekt, z ktorého som mal akurát výhľad na pomaly zapadajúce slnko za mesto.
Fotky z výletu su tiež dostupné tu.
Deň 11 (29.11.)
Doobedie som strávil prevažne pracovne. Na obed mal Honza verejnú prednášku, ktorej sa zúčastnilo celkom dosť ľudí prevažne z oddelenia, kde robí. Rozprával o projektoch na ktorých robí v spolupráci s UTS. Vysvetľoval aj projekt na ktorom robím ja, bol som aj menovite spomenutý. Prednáška sa mi páčila, myslím že to podal dobre. Nasledovala diskusia, ktorú museli násilne zarezať, pretože sa prednáška natiahla nad alokovaný čas. Navyše hneď po prednáške bol plánovaný raut, ktorý sa konal hneď za rohom. Bolo tam nejaké drobné jedlo, ktoré sme si mohli dať.
Potom sme sa s Honzom pozreli na náš bežiaci experiment. Zistili sme, že je niečo zle, tak sme šli do labaku pozrieť sa na bioreaktory. Ukázalo sa, že v hadičkách, ktoré privádzajú do bioreaktora nové médium boli zanesené etanolom, ktorý tam ostal z procesu čistenia. Ten spôsobil, že kultúra buniek v bioreaktore bola prakticky zahubená. Z relatívne čírej tekutiny sa stalo biele mliečko. Našťastie mám ostal ešte jeden, v ktorom to žilo, takže sme mohli naďalej pracovať s ním. Strávili sme nejaký čas ďalším prečisťovaním hadičiek. Celkom som si užíval túto “mokrú” prácu, aj keď reálne som až tak nič nerobil. Každopádne v mojom bežnom pracovnom živote takéto niečo nezažívam, takže to bolo pre mňa zaujímavé.
Ďalej bola na programe rozlúčková večera. Išli sme do centra do reštaurácie Searock Grill, pretože Honza tam už bol a veľmi mi chutilo. Stretli sme sa tam aj s jeho manželkou a s Aničkou (bývala Honzova študentka ktorá na UTS pracuje). Mali sme nejaké pivo a potom si dal každý jedlo podľa chuti. Ja som si dal klokaní burger. Chutil celkom bežne, ale aspoň môžem povedať, že som jedol klokana (ak keď to vlastne nebolo prvý krát). Bolo tam príjemne. Odtiaľ sme šli pešo ešte viac do centra na ďalšie pivo. Bol celkom problém nájsť nejaké miesto, bol piatok večer a všade bolo plno. Asi bolo šťastie, že sme sa mali kde najesť. Dali sme si už iba jedno nie v práve najlepšie vyzerajúcom mieste a potom sme sa rozlúčili. Šiel som sa na hotel baliť a pripraviť sa na cestu domov na druhý deň (vlastne dni).
Cesta domov (30.11. a 1.12.)
V sobotu som sa musel odhlásiť z hotela do 10:30. Odtiaľ som šiel vlakom do hotela Aurora, kde majú reštauráciu na streche (Aurota rooftop). Bol to celkom fajn nápad, ale v skutočnosti tam nebol moc dobrý výhľad, trošku hluk a fúkal celkom silný vietor a bolo tak chladnejšie, tieto výkyvy počasia v Sydney sú na mňa celkom kruté, ale asi sa dá zvyknúť. Objednal som si nejakú rybu, bola to posledná príležitosť si dať niečo morské na mojom výlete. K tomu som mal zázvorové pivo. Pochutnal som si. Jediná zvláštna vec bola, že terasa bola úplne prázdna. Pritom sa reštaurácia nachádzala blízko Centralu (hlavná vlaková stanica) a nemala ani zlé hodnotenie, ani ceny neboli zlé. Možno proste ľudia v sobotu na obed nechodia. Keď som dojedol tak sa ešte objavil Honza, dal si jedno pivo. Porečnili sme a šiel som na vlak, ktorý ma doviezol na letisko. Vlak bol dvojposchodový, celkom dlhý, takže bol celkom poloprázdny.
Na letisku to prebehlo bez problémov, nikde nebol rad väčší než na 5 minút. Mal som ešte čas na odlet, tak som sa motal, kúpil si nejakú vodu, čerstvý džús a tričko na pamiatku. Najprv som nechcel nič, ale potom som si povedal že mám čas a niečo by sa patrilo, tak aspoň niečo praktické. Prostredie pri gateoch bolo veľmi dobre prispôsobené čakajúcim ľuďom, často na letiskách nie je dosť miesta pre všetkých. Tu bolo okrem tradičných miest určených pre samotný gate ešte plno pohodlných sedačiek, ktoré takmer nikto nevyužíval.
Letiel som opäť Emirátmi. Let prebehol lepšie než som dúfal. Bol samozrejme veľmi dlhý (14.5 hodín), ale podarilo sa mi celkom rýchlo zaspať a ostalo to tak takmer do “rána” (v mojom ponímaní, inak som do Dubaja priletel niečo po polnoci miestneho času). Zatiaľ som nočné letisko zažil iba raz a to v Trondheime. Vtedy nebolo nikde nikoho. Toto však bol celkom iný prípad. Pristál som na rovnakej časti terminálu, odkiaľ som mal mať ďalší let to Prahy, no ja som sa odtiaľ musel doslova evakuovať, bolo tam neskutočne veľké množstvo cestujúcich, nebolo si poriadne ani kam sadnúť. A to som tam mal stráviť 8 hodín čakaním na prípoj! Našťastie v iných častiach letiska to však bolo už lepšie. Čas som strávil prevažne motaním sa po letisku, sem-tam som si dal niečo na jedenie a pitie, pozeral som seriály a písal tento text.
Let Dubaj -> Praha sa akosi vliekol. Začali ma bolieť oči, mal som ich úplne červené. Takže som nemohol nič pozerať ani čítať. Zároveň keď som si zavrel oči, tak som nemohol zaspať. Nakoniec sa 6 hodinový let skončil a mňa ešte čakala cesta do Brna. Tú som absolvoval vlakom RegioJet. Čím viac som sa blížil k Brnu, tým viac na mňa začínala padať únava. V autobuse v Brne som už doslova zaspával po stojačky. Po zhruba 40 hodinách cesty som šťastne docestoval na byt. Bolo to náročné, ale určite to stálo za to.
Na záver dávam mapu všetkých miest, ktoré som v Sydney navštívil: