GCC 2022, Minneapolis, USA

Tento príbeh popisuje skutočné udalosti, ktoré sa udiali v rámci môjho pracovného výletu do Minneapolisu v USA. Tam som bol vyslaný, aby som sa zúčastnil udalosti s názvom Galaxy Community Conference, čo je pomerne úzko špecializovaná konferencia. Tam som mal odprezentovať svoju prácu a vzdelať sa vo využívaní technológie, s ktorou prichádzame do styku v práci (toho času Recetox). Cieľom textu je priblížiť čitateľovi moje zážitky, poznatky a dojmy z tohto miesta, no predovšetkým ich archivovať pre seba, aby som sa k ním mohol vrátiť, keď sa nenápadne začnú vytrácať z mojej pamäte.

Konferencia sa konala od 17.7. do 23.7., ja som tam cestoval už 15.7. a odchádzal až 1.8., takže som mal aj dosť voľného času po konferencii na potulky.

Príprava

Podobne ako pri iných cestách do zámoria, aj teraz som sa chcel spánkovo pripraviť na časový posun. A zase mi to nevyšlo. Navyše som si nebol ani istý, ako si spánok upraviť, keďže som mal na let vstávať skoro ráno a na miesto priletieť neskoro v noci.

Urobil som si však dopredu prieskum niekoľkých vecí. Predovšetkým ma zaujímalo, či bude možné si zakúpiť predplatenú SIM kartu, aby som mal na potulkách mobilný internet. Nič moc som sa nedozvedel. Tiež som sa snažil preskúmať ako je to tam s hromadnou dopravou. Je známe, že USA si na tom moc nezakladá, všetci jazdia hlavne autami. Zistil som ale, že Minneapolis je v tomto na celkom dobrej úrovni, čo ma potešilo. No a v neposlednom rade som si urobil prehľad atrakcií, ktoré by som chcel vidieť.

Piatok 15.7.

Cesta sa začala overením si, že môj let naozaj letí. Prepravná spoločnosť Lufthansa údajne v tomto období nezvládala nápor cestujúcich a niektoré lety rušili. Ten môj sa zatiaľ zdal byť v poriadku. Vyrazil som teda autobusom ráno 5:40 z Brna, ktorý ma doviezol priamo na letisko vo Viedni. Bolo tam pomerne málo ľudí, bez problémov som odovzdal batožinu. To sa už robí svojpomocne, ak má človek pripravený palubný lístok. Ten sa naskenuje, vytlačí sa štítok, ktorý označuje kufor, a pri okienku (kde teda nikto nie je) sa znova naskenuje palubný lístok, položí batožina na pás a tá proste odíde. To je všetko, žiadne rady, mnoho voľných okienok.

Na letisku som mal nejaký čas, ktorý mi po chvíli prišiel skrátiť môj kolega Helge, ktorý išiel so mnou na konferenciu, ale mal iné lety a jeho prvý let z Viedne bol neskôr ako môj, preto som šiel radšej skorším spojom do Viedne. Nakoniec prišiel čas odletu. Lietadlo bolo pripravené načas a všetko prebehlo v pohode. Dlho som neletel (počas celej korony), tak som sa tešil na štart, bolo to super ako vždy.

Let trval asi hodinu a pol, ušiel teda pomerne rýchlo. Pristáli sme vo Frankfurte zhruba načas. Tam som mal približne hodinu na presunutie na ďalší let. Bol to dostatok času, navyše som si dopredu pozrel kam mám ísť. Trochu trvalo dostať sa na miesto, ale zvládol som to. Tam bola nekonečná rada na pasovú kontrolu pred letom, po ktorej nasledovala ešte druhá pasová kontrola pre NEameričanov. Prečo mali takýto system síce neviem, začali sme tým naberať trošku meškanie. Overili si, či mám víza (teda ESTU), spýtali sa ma či mám akýsi dokument, no nerozumel som aký a očividne to nevadilo, lebo ma pustili do lietadla.

Po nastúpení do lietadla a usadení všetkých cestujúcich sme nabrali ďalšie meškanie, pretože vo Frankfute nemal kto naložiť kufre do lietadla (Lufthansa mala v tomto období problémy s personálom). Stáli sme tam takmer hodinu. Let bol strašne dlhý, trval takmer 10 hodín. Ku koncu som už začínal byt dosť unavený, ale nedalo sa mi spať. A ani som moc nechcel, aby som nebol rozlámaný keď pristaneme, no aj tak som ledva existoval.

Čakala nás hneď pasová kontrola, našťastie som sa z lietadla dostal celkom rýchlo, takže predo mnou nebola až tak dlhá rada (asi iba 30 minút). Vzali mi odtlačky, spýtali sa ma čo tu chcem a ako tam budem dlho a pustili ma. Celkom dlho nechodil môj kufor, ale nakoniec sa s mojou úľavou zjavil a mohol som vyraziť na hotel. Bolo asi šesť hodín večer.

Na letisku na informáciách som sa opýtal, kde sa dá zohnať taxík, týpek mi jeden zavolal a bolo. Šofér bol zo Somálska, nešlo mu do hlavy, že Česko a Slovensko sú dve rôzne krajiny. Cesta trvala asi polhodinu, šlo platiť kartou, ale nie bezkontaktne (čumel na mňa, že čo tam s tou kartou šibrinkujem). Stálo to asi 40 dolárov, ale bol som rád, že nemusím ísť autobusmi po tom teple, ktoré ma po asi 15 hodinách v klimatizovaných letiskách a lietadlách úplne ovalilo.

Na hoteli som sa bez problémov ubytoval, mal som ho zaplatený už dopredu z práce. Izba bola slušná, ale nešlo otvoriť okná, iba pustiť klimatizáciu, čo moc nemám rád ale čo už. Asi o ôsmej (t.j. tretej v noci nášho času) som zaspal, okolo druhej (t.j. 9 nášho času) som sa zobudil, ale ležal som ďalej a sem-tam driemal asi do siedmej.

Mojím cieľom dňa bolo kúpiť si Americkú SIM kartu do telefónu, aby som mohol používať internet v mobile kdekoľvek, čo je na potulkách po cudzom meste veľmi praktické. Chcel som predplatenú SIM kartu, čo je u nás úplne bežná vec a človek to dostane kúpiť prakticky kdekoľvek (napr. vo väčších obchodoch pri pokladni). Z prieskumu, ktorý som si urobil pred cestou som však vedel, že USA je v tom trošku niekde inde, a taká samozrejmosť to nie je.

Spýtal som sa na hoteli recepčnej, kde by som také niečo mohol asi zohnať. Už z reakcie na otázku bolo jasné, že bude zle, lebo jasnú odpoveď nemala. Doporučila však nech skúsim obchod Target asi 2km ďaleko. Tak som sa tam vybral pešo. Bolo niečo pred deviatou, slnko začínalo slušne pripekať. Ako správny druhotriedny občan (teda chodec), som musel kľučkovať nekonečným množstvom prechodov na znamenie. Nakoniec som skončil na cyklochodníku, ale bol na ňom vyznačený aj úzky pásik pre chodcov. Teda až kým môj úbohý pásik uprostred ničoho neskončil. Ale našťastie tam skoro nikto nejazdil. Cez nejaký náhodný lesík som sa konečne dostal na miesto. V Targete samozrejme netušili o čom hovorím, ale náhodný zákazník sa ozval a povedal, že to tu isto nemajú. Vraj mám skúsiť CVS neďaleko, tam by mohli mať. Na mape som našiel, že to zas taký kúsok nie je, ale šiel som. Zistil som, že CVS je lekáreň. No zdá sa, že lokálne lekárne predávajú všetko možné, ako normálny obchod. Plus teda aj lieky. Každopádne SIM karty sa tvárili že mávajú, ale náhodou práve nemali. Doporučili vedľajšiu lekáreň. Tam zase nič. Po asi dvoch hodinách motania sa a stále zvyšujúcej sa teplote som to vzdal a vrátil sa na hotel.

Na hoteli som vygooglil, že v tom istom obchode ale v centre mesta by SIM karta mala byť dostupná. Medzitým sa ozval Helge, že už pomaly ale isto s asi 12 hodinovým meškaním dorazí na hotel. Vyšlo to práve tak dobre, že sme išli rovno na obed. Spolu s ďalšími dvoma účastníkmi konferencie, ktorých Helge niekde splašil, sme navštívili Etiópsku reštauráciu.

Po krátkej poobednej pauze na hoteli som využil MHD, konkrétne električku, a šiel do centra. Lístok stal 2$, prípadne 2.5$ v špičke, a dal sa kúpiť na niektorých zastávkach, u šoféra, alebo cez mobilnú aplikáciu. Plus mali k dispozícii nejakú predplatenú kartu, ale to som ešte potreboval preskúmať.

V centre sa mi v jednom obchode nakoniec podarilo zohnať vytúženú SIM kartu. Vybral som sa teda nazad po úspešnej misii. Náhodou som sa zatúlal v jeden budove a zistil som, že prakticky celé centrum je prepojené chodbami a krytými mostmi, ktoré vedú na prvom poschodí. Táto “tajná” trasa sa nazýva Skyway. Problémom ale je, že niektoré chodby sú v určitých časoch nepriechodné, v závislosti na otváracích hodinách danej budovy. To je inak ďalšia vec - cez víkend je v centre takmer všetko zatvorené. Obchody a reštaurácie sú v centre cez víkend opustené, chodiť chodbami Skyway je divný pocit, keďže nikde nikto dokopy nie je.

Na ulici v centre som náhodne narazil na Helgeho. Chvíľu sme sa túlali spolu, potom som sa vrátil na hotel. Tam som špekuloval so získanou SIM kartou, aktivoval som ju, no nepodarilo sa mi dosiahnuť aby fungovala. Rozhodol som sa, že na druhý deň skúsim ísť do AT&T obchodu (operátor mojej SIM karty) a uvidím. Deň sa skončil spoločným pivom s Helgem v pivovare hneď pri hoteli.

Hlavným cieľom tejto cesty bola konferencia Galaxy Community Conference (GCC). Po nej bol trojdňový Collaboration Fest, čo mala byť akási akcia s cieľom podnietiť spoluprácu na projekte. Nasleduje popis hlavných udalostí, prednášok a poznatkov z konferencie, či rôzne poznámky, ktoré sú z technických príčin po anglicky. Väčšina dní vyzerala dosť jednotvárne, celý deň boli prednášky a večer nejaká forma večere, už či oficiálna alebo neoficiálna. V čase konferencie sa konali oslavy mesta s názvom Aquatennial. V rámci voľných večerov počas konferencie som sa väčšinou s Helgem vybral na niečo pozrieť. Tieto zážitky sú zhrnuté v časti Aquatennial, odkiaľ text opäť pokračuje po slovensky. Ešte by som rád poznamenal, že som bol celkom rád, že sme boli prakticky celý týždeň zavretý v klimatizovaných priestoroch, pretože vonku bolo neskutočne dusno a teploty dosahovali až 38 stupňov.

Sunday 17.7.

Keynote - Hongfang Liu. Talk about NLP in health care, the problem of scanned health documentation, standardisation of clinical problems, classification of patients based on diagnosis purely from the documentation, the traditional problems of NLP in process transparency and reproducibility in clinical research. An interesting thought from the presentation - if two physicians cannot agree on a diagnosis, how can the computer?

Poster/demo session. The session was organised on the sides of the room, there was space both for posters and demos. A relevant poster was about dockstore.org, which can be used to publicly host Galaxy workflows.

Session 3. Carrie Ganote talked about teaching Linux command line in Galaxy using an interactive game. John Chilton presented new features regarding data storage in Galaxy, e.g. deferred datasets - not stored locally (indicated by the blue colour of the dataset), object storage location choice for individual tools (unreleased feature), also in workflows you can choose, e.g. where intermediate data go and where the final results.

Dannon Baker had a talk about the issue with storage quotas that do not work properly - a new storage dashboard is in development where users can do more of their own (e.g. clean up, purge). Aysam Guerler introduced the Galaxy history performance improvements that allow much faster loading, scrolling, and improved filtering. Keith Suderman talked about Galaxy tools benchmarking and how to avoid different performance on different instances and hardware specifications.

Training - architecture. This was the first training focused on Galaxy architecture in general. It was non-interactive, just presented from slides. New things for me were that Galaxy switched from WSGI to ASGI and API was re-implemented in FastAPI. Also, I learned a new term for a scientist who carries out research in a laboratory - bench scientist.

Session 5. In this session, Jayadev Joshi presented JupyterLab extension using Galaxy API, which allows embedding Galaxy interface in the notebook. It, for example, allows to work on multiple Galaxy instances at once and share datasets among them easily, but the widgets they used in the notebook could possibly be used as plugins in other websites (e.g. widget to see the last 3 running jobs). Sveinung Gundersen talked about interactive client tools, a possible new type of tools.

Opening Night Reception. We ended our first day of GCC2022 at the Opening Night Reception. There were some drinks and food available. After that, I went for a short walk around the river.

Monday 18.7.

I skipped the morning session to visit the AT&T store and buy some goods. I also got my GoTo card for public transport and bought a 7-day pass that I will use once the conference is over, and my vacation starts.

Poster/demo session. In this session, I had a brief discussion with Catherine Bromhead about useful utility tool for Galaxy administration, Assunta DeSanto about a new mentoring program regarding Galaxy, and Bryan Raubenolt about 3D molecule simulations in Galaxy.

Training - conda & containers. The overall process of packaging with bioconda and automatic container building. I learned that if you want to create a new container on demand, you can create a new line in this file and many containers are built automatically for Galaxy tools with the repository listed here.

The evening finished with a general talk from Galaxy founders about what is new and where the project is heading next. I spent the evening by preparing my presentation for the next day.

Tuesday 19.7.

Poster/Demo Session. Discussion with Marius van den Beek on how we can use Galaxy API in practice. The new implementation in FastAPI allows to generate Swagger documentation and the client (i.e. JS/TS scripts) automatically, and it also supports asynchronous requests. I also tried Carrie Ganote’s game for Unix CLI commands teaching.

Session 15. Marius gave his talk about FastAPI, Nicola Soranzo and Michael R. Crusoe talked about sharing and writing Galaxy workflow files, development of gxformat (yaml based) which is a simpler and more human-readable alternative not officially supported yet.

Training - debugging Galaxy. What I learned in this training - running run_tests.sh generates HTML file with all errors highlighted, some test files are located in the test folder, others in lib/galaxy_test, Python debugger is useful for Galaxy, allows to inspect variables at the runtime.

Evening session. My talk was scheduled, and it was pretty quick - around 5 minutes. I submitted my slides in PDF, but they converted it to Powerpoint and then to Google slides, which caused some formatting issues, but nothing too serious. It seems like PDF gives no guarantees nowadays.

BoF and Conference dinner. In the evening, I participated in Birds of a Feather session called At the edge of the Galaxy, the lonely life of a (small scale) local Galaxy server admin. After that, there was a conference dinner. Food was served on the conference dinner premises and then we moved outside to the hotel garden where we had some drinks.

Collaboration Fest 21.-23.7.

The next three days were all very similar. We had a collaboration festival in the library at the university of Minneapolis. We were working on Galaxy-related projects, either in groups or individually.

Aquatennial sú oficiálne oslavy mesta Minneapolis. Konali sa v čase konferencie po večeroch, takže to akurát padlo vhod.

Torchlight Parade

Slávnostný sprievod sa konal v centre na ulici Nicollet Mall. Ľudia si doniesli vlastné stoličky a posadali si po chodníkoch a čakali na sprievod. Niečo také som ešte nezažil, sprievod bol tvorený rôznymi indivíduami, skupinami, celými súbormi ale aj prezdobenými vozidlami. Každá skupina bola veľmi pekne zladená čo sa týka ich vystúpenia, či už šlo o tanec, hudbu alebo čokoľvek neidentifikovateľné, ale aj ich kostýmov. Celé to trvalo niečo cez hodinu a stále sa bolo na čo pozerať.

Water Ski Show

Večer po práci v knižnici som sa vybral nazad na hotel, trocha som si oddýchol a spolu s Helgem sme sa vybrali do mesta. Niekto z konferencie doporučil ísť na večeru do Graze - niečo na spôsob miesta, kde je viac menších reštaurácií. Malo tam ísť viac ľudí, ale my sme chceli ísť o niečo skôr, aby sme stihli show na vodných lyžiach v rámci osláv mesta. Na výber bolo naozaj mnoho jedla, plus posedenie bolo na príjemnej terase. Dal som si šalát, zadarmo mi k tomu dali koláč, no ten spratal Helge. Nakoniec prišli aj ďalší ľudia, no my sme už odchádzali.

Prešli sme pešo asi 20 minút ku rieke na určené miesto. Prišli sme presne načas. Najprv to tak nevyzeralo, ale nakoniec tam na lokálne pomery bolo celkom dosť ľudí. Bolo to tým, že sa tam až tak z okolia pešo nezbiehali, ale samozrejme prišli autami. Mnohí si doniesli vlastné stoličky a deky, ako to bolo aj na sprievode. Show trvala asi hodinu, predvádzali sa rôzne skupiny v rôznych zoskupeniach. Niektorí robili akrobatické kúsky, iní zas skákali. Vždy sa prišli ukázať na mólo a vyslúžili si potlesk. Celé to doprevádzal moderátor.

Predvádzali sa menšie aj väčšie skupiny, jednotlivci aj páry. Najlepšie asi bolo, keď čln ťahal už celkom veľkú skupinu asi 20 ľudí a k tomu sa za jazdy pridalo ďalších 20. Čln najprv úplne vyletel do vzduchu, ale potom to ustál a všetkých utiahol. Možno si človek povie, ako sa za jazdy mohli pridať ďalší ľudia. Jednoducho šiel čln okolo móla a hodili im ďalšie lano, ktoré potom ťahalo ďalšiu skupinu. Celá show skončila veľkou skupinou tvoriacou pyramídu.

Bolo to blízko časti miesta, kde sme pred dvoma dňami boli s Helgem na pive, tak sme sa tam znova na jedno stavili. Dnes (piatok večer) bolo konečne všade živšie a viac ľudí. Odtiaľ sme sa už len chvíľu prešli a odviezli späť na hotel vlakom.

Trhy a ohňostroj

Tento deň bola búrka a príjemne sa schladilo. Večer sme s Helgem išli na trhy lokálnych výrobkov, kde bolo dokopy asi 10 stánkov, takže som si nič nekúpil. Niečo sme zjedli a šiel som si oprať na hotel. Aby mohol človek použiť práčku, tak musel nahádzať “štvrťáky”, pranie stálo 1$ a sušička tiež. Večer končili oslavy mesta ohňostrojom, ktorý som takmer zmeškal, lebo som pral. Našťastie ho bolo vidno z mojej izby.

Konečne bolo celkom príjemne vonku po nekonečných horúčavách. Tento deň som sa sťahoval na druhý hotel. Bolo nutné odhlásiť do 12-tej, a potom na druhom hoteli prihlásiť od tretej. Doniesol som si tam kufor, nech s ním nemusím behať, a šiel som na obed. Zistil som, že najesť sa cez víkend v centre je celkom problém, keďže je skoro všetko zavreté. Jedno miesto bolo preplnené, druhé divné, nakoniec som sa vybral do Graze, kde som už bol a bolo tam dobre. Vo The Fabled Rooster som si dal poriadny burger, bol naozaj výborný. Zaujímavé, že sa tam vôbec nedalo platiť v hotovosti a prvý krát nechceli občiansky, keď som si kupoval na pivo. Tu (ale aj na iných miestach) chceli často telefónne číslo (bez amerického by to bolo zložité), kde prišlo SMS potvrdenie objednávky a aj správa, keď bolo jedlo hotové. Niečo na spôsob bzučiaka, ako to býva celkom často u nás.

Po obede som sa vrátil na hotel ubytovať sa. Odtiaľ som si zašiel na nákup a keď som sa vrátil, čakalo ma nemilé prekvapenie - na izbe na mňa čakal šváb. Nevedel som úplne čo s ním, keďže bol obrovský, tak som ho chytil do pohára. Potom som sa vybral na výlet a oznámil na recepcii, že mám švába. Údajné sa im ich nedarí úplne zbaviť, nájde sa vždy jeden v inej izbe a zas nič. Tak uvidíme, sľúbila, že sa ho pôjdu zbaviť kým budem preč.

Prenajal som si bicykel cez aplikáciu, človek musí mať internet v mobile (zas dobrá kúpa tej SIM karty), potom iba nascanuje kód na bicykli a ten sa odomkne. Platí sa od minúty, za celý približne hodinový výlet som zaplatil 10$, no nič moc. Trasa mala asi 12km, šiel som polovicu času vlastne po ceste cez križovatky, ale vo vlastnom jednosmernom pruhu. Potom som odbočil a šiel po klasickom cyklochodníku. Bicykel nebol ktovie čo, nešlo až tak brzdiť, šiel som teda radšej pomalšie, navyše som ani nemal prilbu.

Na mieste bol vodopád, pri ktorom mal byť chodník poza neho, no ten bol očividne zrútený a zvyšky boli ohradené, no ľudia tam aj tak behali. Prešiel som sa po parku, našiel domov pre veteránov-dôchodcov a šiel vlakom nazad. Vlak bol celkom plný, ešte som tu také niečo nevidel, vždy bolo všetko prázdne. Asi sa všetci vracali z Mall of America, najväčšieho nákupného centra v USA. Vo vlaku boli rôzne indivíduá, trochu iná kultúra, je zdá sa normálne nastúpiť a na plné pecky pustiť hudbu a spievať, najmä pre skupinu obyvateľov tmavšej pleti. Po návrate bol šváb naozaj odstránený, pani na recepcii sa mi prihovorila, že to tam po ňom vyčistila a ešte raz sa ospravedlnila. Do konca pobytu sa naozaj už žiadny ďalší nezjavil

Ráno som si aktivoval 7-dňový lístok na GoTo karte, ktorú som si pred pár dňami kúpil, aby som mohol neobmedzene využívať MHD. Vybral som sa do Minneapolis Sculpture Garden, čo mala byť záhrada s rôznymi sochami.

Odtiaľ som sa presunul na breh rieky, kde bolo malé prístavisko s názvom Bohemian Flats. Tam som nastúpil na výletnú loď menom Queen at Bohemian Flats. Keď sa všetci usadili, tak sme vyrazili smerom proti prúdu. Išli sme cez komoru, ktorá nás zdvihla nad vodopády, napúšťala sa údajne sama bez motorov iba prúdom rieky. Čakali sme asi 15 minút kým sa napustí. Potom sme sa vlastne iba mrkli na Stone Arch most a hneď sa otočili a vrátili sa do komory. Takto prešlo prvých 45 minút “plavby”. Ďalej sme sa plavili po prúde asi 30 minút, videli univerzitu a niekoľko mostov, otočili sa a vrátili tam, odkiaľ sme vyplávali.

Na neskorší obed som šiel do The Market At Malcolm Yards, kde sme boli z konferencie na večeru pred pár dňami. Na obed som si dal konečne niečo “ľahké”, a to gnocchi s kuracím mäsom. I keď som to neplánoval, neodolal som a dal som si k obedu aj pivko. Okolo tretej som bol hotový a vyrazil smerom k vodnej veži (Witch’s Hat Water Tower). Bolo to celkom do kopca a takto najedenému mi to moc nešlo, navyše slnko začalo celkom pripekať. Nakoniec ma na vrchu čakalo sklamanie - veža bola zavretá, nevyzeralo to, že by niekedy vôbec prístupná bola. Pritom na vrchu mala očividne plošinu na pozorovanie.

Vybral som sa odtiaľ na prechádzku smerom k rieke. Prešiel som pokojnou časťou rodinných domov. Potom som musel zísť dolu schodmi cez malý lesík a dostal som sa k rieke. Tam som sa napojil na chodník, ktorý som vlastne videl z lode pár hodín predtým, lebo sa mi páčil. Viedol čiastočne ponad rieku. Od vody vial príjemný chládok, bolo tam super. Nestretol som takmer žiadnych ľudí. Po asi polhodine som sa pomocou 188 schodov dostal nazad hore do univerzitného areálu. Tam som sa stavil v obchode a vlakom sa vrátil do mesta.

Tento deň bol akýsi lenivý. Počasie vyzeralo na dážď, len to tak viselo. Vybral som sa do múzea umenia (Minneapolis Institute of Art). Bolo to naozaj obrovské múzeum. Zaujímavé bolo, že vstup bol zadarmo. Exponáty boli rozdelené podľa oblastí odkiaľ pochádzali, predovšetkým Ázia, Afrika a Európa. Bol odtiaľ aj skvelý výhľad na centrum.

Odtiaľ som sa vrátil do centra a šiel na obed (8th Street Grill). Samozrejme som si zas neodpustil pivko. Po obede som v centre ostal, najprv som mal iné plány, ale pre blížiaci sa dážď (a asi aj búrku) som nakoniec šiel iba do Foshay Tower. Bol to prvý mrakodrap v meste, a keď ho majiteľ dostaval, krátko na to skrachoval. Sídlili tu rôzne firmy. Dnes je to moderný hotel, na vrátnici predávali vstupenky. Bolo potrebné nastúpiť do konkrétneho výťahu, ktorý ma vzal na 33. poschodie. Tam bolo malé múzeum venované histórii a schodmi sa dalo dostať na vyhliadku. Keďže je mrakodrap uprostred centra, tak človek vidí dookola predovšetkým iné mrakodrapy. Ale bol aj skvelý výhľad na okolie, človek si urobil lepší obraz o meste.

Potom sa rozpršalo, tak som sa vrátil na hotel a vyskúšal vírivku, bolo tam prázdno a výhľad bol fajn, takže som tam celkom zrelaxoval.

Tento deň som sa vybral na zatiaľ najvzdialenejšie miesto od centra na jazero Minnetonka. Môj plán bol dostať sa tam, prenajať si bicykel, povoziť sa okolo jazera a ísť na výletnú plavbu. Môj plán začal stroskotávať už vlastne večer predtým, lebo som nevedel poriadne nájsť žiadne informácie o tom, kde by pri jazere šlo prenajať bicykel. Skúsil som sa spýtať na recepcii hotela, či mi nevedia poradiť, no otázka ich celkom zaskočila a recepčný sa priznal, že nad niečím takým nikdy nepremýšľal.

Tak som si povedal, že sa iba odveziem do mesta odkiaľ pôjde loď a nejako bude. No tu nastal ďalší problém - žiadny autobus tam nejazdil! Odviezol som sa teda autobusom 645 tak blízko ako sa len dalo a potom som mal v pláne si vziať taxík. Autobus šiel po diaľnici aj rôznymi uličkami, cez nejaké nákupné centrum (kde vystúpila väčšina ľudí asi za prácou), cesta trvala asi hodinu. Vystúpil som v mestečku Wayzata (asi stále súčasť Minneapolisu? to mi nebolo jasné), kde na prvý dojem nič nebolo, ale nakoniec tam bola pekná promenáda, po ktorej som sa prešiel. Mesto malo aj malú pláž, ktorá slúžila prevažne ako detské ihrisko.

Odtiaľ som šiel taxíkom (Lyft) do mestečka Excelsior. Vyzdvihol ma príjemný šofér znova zo Somálska, tento už o rozdelení Československa vedel. Po asi 20 minútovej jazde som bol na mieste. Tam som sa pridal na komentovanú plavbu po jazere, ktorá trvala od 11:30 do 13:00. Kapitál bol starší pán a sám komentoval plavbu. Názov Minnetonka má význam “veľká voda”. Jazero v zime celé zamŕza a ľudia si na ňom urobia nové cesty, ktorými si skracujú obchádzanie jazera, a tiež stavajú rôzne zimné obydlia.

Jazero a celé jeho pobrežie je prevažne v súkromnom vlastníctve. Skoro každý kúsok pobrežia má svoj malý prístav, dom na lode, a potom veľký dom či vilu, kde niekto býva alebo to využíva na rekreačné účely. Súčasťou jazera je aj niekoľko menších ostrov, z ktorých niektoré kedysi dávno kúpili aj za 10$. Všetky majú pitnú vodu a elektrinu. Úroveň miestneho obyvateľstva celkom vystihuje udalosť, keď niekto kúpil dom od suseda za tri milióny dolárov a potom ho zbúral, aby mal lepší výhľad na jazero.

Jeden z väčších ostrov (Big Island) mal kedysi aj zábavný park, ale v 1. svetovej vojne ho rozobrali, lebo chceli využiť oceľ na vojnové účely. Navyše v roku 1963 tu tornádo zničilo mnoho domov, dnes je jazero oveľa pokojnejšie a zďaleka nie tak turisticky atraktívne ako kedysi. V minulosti tu premávali a boli často plne vyťažené výletné lode o kapacite 2000 osôb.

Na obed som šiel do Haslell’s Port, kde to pôsobilo trochu dedinsky, aj obsluha bola taká, ale jedlo bolo fajn - mal som rybu, i keď som čakal niečo zaujímavejšie (napr. rybu z jazera). Plus keď kuchár bol hotový tak dal jedlo do okienka a zacinkal, to pôsobilo tak veľmi Americky.

Po obede sa už len chvíľu motal po prístave a pozrel sa na malú pláž. Odvážil som sa strčiť nohy do vody, ale bola riadne ľadová. I keď už som zažil aj horšie. Odtiaľ som si znova zavolal taxík to Wayzity, šofér cestou pár krát zle odbočil, lebo to tam nepoznal. Bola to vyhliadková trasa skrz jazero. Prešli sme niekoľko miest, ktoré som zvažoval navštíviť. No už pohľadom z lode a teraz z auta som si potvrdil, že toto jazero nie je úplne stvorené pre turistov. Prakticky každý kúsok pobrežia náleží nejakej vile či domu a človek ako turista sa nikam dokopy nedostane. Vo Wayzite som sa už iba chvíľu motal a šiel na autobus. Jazda to bola zaujímavá, najprv šofér zle odbočil a potom sa akosi vracal, vždy zastal na zastávke a zatrúbil na zmätených ľudí na druhej strane cesty, ktorí očakávali autobus z druhej strany. Potom sme sa dostali na diaľnicu, ktorá bola celá zapchatá, ale to zjavne nevadilo, lebo sme si to valili kľudne po krajnici. Nakoniec sme ešte obchádzali nehodu asi štyroch áut, týmto štýlom sme ľahko mohli byť súčasťou.

Tento deň šiel preskúmať park niekoľkých jazier (Chain of Lakes Regional Park). Dorazil som MHD k tomu najjužnejšiemu, tam som si prenajal bicykel cez aplikáciu a odtiaľ som šiel smerom na sever okolo prvého jazera. Tam som chvíľu pobudol a prešiel k druhému jazeru a prešiel sa okolo neho. Boli tam úchvatné výhľady a dobrý vlhký vzduch.

Obed som si dal v reštaurácii hneď blízko jazera. Bola to polovegetarianská reštaurácia s názvom Brim (tak sa mimochodom volá môj školiteľ), jedlo bolo výborné. Po jedle som sa odviezol autobusom do turistického centra. Tam mi pani chcela poradiť, kam by som ešte mohol ísť, ale nič nové, čo by som už nevidel alebo sa nechystal vidieť, mi nepovedala. Zaujímavé bolo, že nikde v meste nebolo možné dostať žiadne suveníry okrem tohto miesta, aj to je otvorené 4 dni do týždňa od 10 do 15. Povedala, že od korony sa všetko zavrelo, ale vraj mám skúsiť Mall of America (veľké nákupné centrum, plán tam ísť v sobotu).

Odtiaľ sa presunul do areálu univerzity, kde som využil dostupnú wi-fi a vybavil si hovor domov. Tiež tam bolo múzeum moderného umenia (Weisman Art Museum), ktoré som sa chystal navštíviť. Vstup bol zdarma, ale vo vnútri dokopy nič nebolo. Asi dve miestnosti s obrazmi a jedna veľká socha ryby zo skla. Keďže som čakal, že sa tam zdržím výrazne dlhšie, som si musel vymyslieť náhradný plán. Zo svojho zásobníka veci, čo chcem vidieť, som vytiahol jeden park (Como Park). Mala tam nejaká pekná záhrada, zoo a jazero. Zase som šiel autobusom, trvalo to asi 30 minút. Celý park bol ale dosť orientovaný na deti, takže som si tam dokopy nič neužil. Ale aspoň som sa tam ešte prešiel, niečo prejedol pri jazere a šiel nazad. Za celý deň som nachodil (a nabicykloval) niečo cez 10 km.

Po neustálych a na moje pomery ťažkých večeriach počas konferencie som sa počas dovolenky stravoval na večer oveľa jednoduchšie, a tento deň ráno som si šiel nakúpiť nejaké jedlo. Šiel som do obchodu Target, chcel som tam ísť už večer predtým, ale mali od šiestej večer zavreté.

O desiatej otvárali múzeum histórie Minnesoty (Minnesota History Center), kam som mal namierené. Bolo to v meste Saint Paul, čo je dvojča k mestu Minneapolis. Dostal som sa tam vlakom, trvalo to zhruba trištvrte hodinu. V múzeu boli asi tri výstavy zamerané na Indiánov plus nejaké obrazy. Výstava sa predovšetkým snažila zamerať na históriu z pohľadu Indiánov, ktorí tu boli vo veľkom utláčaní, až to viedlo k vojne, ktorá pre miestnych Dakotov nedopadla dobre.

O jednej som mal vstupenku do jaskyne, kde bola prehliadka aj s výkladom. Sprevádzal nás veľmi sympatický týpek, ktorého ako sám niekoľko krát povedal, veľmi bavila táto práca. Jaskyňa bola umelo vytvorená a bola vyhĺbená do pieskovej (silica) skaly. Niekedy začiatkom 20. storočia ju tu vyhĺbili v rámci sklárskeho priemyslu. Vyhĺbili chodby, ktoré po čase kúpili či prevzali Francúzski prisťahovalci. Tí z jaskýň urobili sedem prakticky identických miestností, ktoré začali využívať na pestovanie húb. Pestovali ich vo veľkých drevených nádobách, ktoré boli po celých miestnostiach v niekoľkých radoch a poschodiach. Takto dokázali vyprodukovať niekoľko ton húb ročne.

Neskôr, v časoch veľkej depresie a prohibície sa jaskyňa premenila na “tajný” bar, o ktorom všetci vedeli. V tomto čase sa aj začali rozmáhať typickí americkí “gangstri”, ktorí sa v tejto oblasti usadili najmä pre silno skorumpovanú políciu, ktorá prakticky dovoľovala všetko, pokiaľ to priamo negatívne neovplyvňovalo lokálnych ľudí v Saint Paul. Počas, ale aj po prohibícii, sa bar stal akýmsi miestom, kde sa stretávala miestna smotánka a mafia, čo boli prakticky tí istí ľudia. Sprievodca nám hovoril rôzne historky, občas trochu strašidelné, ukazoval staré fotografie a občas nás trochu strašil (hlavne deti). Očividne si to užíval. Niekoľkých gangstrov tu aj zastrelili a ich telá záhadné zmizli, a tak tu vraj dodnes strašia.

Podobné jaskynné priestory sú vraj rôzne po meste, ale sú nedostupné. Občas sa tam niekto zatúla, a často to nedopadne dobre. Materiál, z ktorého sú jaskyne, vyžaduje konkrétnu vlhkosť a teplotu. Čokoľvek mimo úzke medze môže spôsobiť, že sa zrúti strop. Občas stane, že sa tam zatúla napr. nejaký bezdomovec alebo deti, a keďže je tam zima (asi 12 stupňov), tak si založia oheň. To spôsobí, že sa piesok vysuší a časť stropu sa zrúti.

Jaskyňa má v sebe aj bar, často sa využíva na rôzne akcie ako svadby či stužkové (resp. americká “prom”). Preto sú priestory vykurované a zároveň zvlhčované, aby tam boli tie správne podmienky. Inak bola jaskyňa relatívne jednotvárna, zaujímavosťou boli stopy po nábojoch z gangsterských čias či časť zrúteného stropu po tom, ako sa tam dostali nejaké deti a založili si oheň. Vystupovalo tu mnoho známych skupín, často sa tu konajú párty či tanečné zábavy a kurzy, najmä pre skvelú akustiku. Namiesto pre prírodné jaskyne typických stalaktitov tu zo stropu visela disko guľa.

Na obed som šiel v centre do reštaurácie Herbie”s On The Park, kde bola extrémne príjemná a pozorná obsluha, možno aj preto, že bolo celkom prázdno (boli asi 3 hodiny poobede). Jedlo bolo skvelé, často sa prišli opýtať či je všetko v poriadku, dokonca mi dali zadarmo pivo! Ktovie, či si nemysleli, že som nejaký recenzent alebo čo, lebo som popri jedení veľa písal. Každopádne príjemný zážitok.

Hneď vedľa bolo vedecké múzeum (Science Museum Of Minnesota), kde som mal o štvrtej kúpený vstup. Múzeum bolo rozsiahle, bolo tam veľa vecí na pozretie - rôzne časti, kde boli napr. dinosaury, vesmír, či ľudské telo. Všetko to bolo interaktívne a zamerané predovšetkým na deti. Dosť mi to pripomínalo Vida centrum v Brne.

Musím povedať, že v porovnaní s centrom Minneapolisu som sa v Saint Paul cítil naozaj veľmi v menšine. Bolo tu výrazne viac ľudí tmavšej pleti, hlavne keď som čakal na vlak. Cestou nazad som síce nič extra osobne nepocítil, ale cestou do mesta som bol svedkom istého incidentu. Dvaja mladí občania tmavej pleti sa rozhodli, že zákaz fajčiť vo vlaku pre nich neplatí. To zobudilo bieleho (asi) bezdomovca, ktorý na nich začal kričať či sú normálny a či sa ho snažia vydymiť z vlaku von. To, že sa im postavil, sa mi najprv páčilo, no potom vyhlásil, že vydymí on ich a zapálil nejaké noviny. Celkom fajn, že som cez rúško takmer nič necítil. Mladí potom vystúpili po neúspešných pokusoch ho ukľudniť. Už som tiež zvažoval, či radšej nevystúpiť. Bezdomovec po chvíli zase zaspal a cesta šla ďalej v poriadku.

V sobotu som mal pláne viac výletov, ale akosi na mňa doľahla únava s predchádzajúcich dní. Preto som šiel iba do najväčšieho nákupného centra v USA s názvom Mall of America. Naozaj môžem potvrdiť, že je obrovské, trvalo mi to zhruba 5 minút z jednej strany na druhú. Má štvorcový pôdoris so 4 poschodiami. Doslova jednotlivé chodby nazývajú ulicami. Obchody sú predovšetkým na oblečenie a obuv, ale aj nejaké suveníry. Pre deti tu bolo celé nádvorie plné aktivít, preliezok, šmýkačiek a neviem čo všetko. Ďalej tu je možné nájsť celé časti plné reštaurácií. Strašne veľa na výber, ale všetko na jedno kopyto. Vybral som si Cadillac ranch, tu chceli môj občiansky keď som si objednal pivo. Mám pivo každý deň ku obedu, však mám dovolenku, ale hlavne preto, lebo tu je veľmi dobré. Nie také klasické ako poznáme, ale skôr nejaké špeciálne (na naše pomery) ako IPA, APA, a rôzne ochutené. Mal som pečené kura, ale neskutočne veľké množstvo, to bolo tak pre tri osoby. Keď som to povedal čašníčke, tak sa iba zasmiala a šla preč.

Ráno, kým ešte nebolo úplne horúco, som si urobil výlet na pevnosť z názvom Fort Snelling. Bohužiaľ ešte bola ráno zatvorená, s čím som rátal, ale myslel som si, že sa tam bude dať aspoň prejsť. No to vôbec nešlo, všetko tam bolo uzavreté. Preto som sa odtiaľ vybral na nejaké ukryté vodopády (Hidden Falls). Tie boli tak ukryté, že som tam nikoho dokopy nestretol. Samé o sebe boli vlastne umelé a celkom tá voda smrdela, takže som sa tam moc nezdržal. Aspoň tam bola pekná prechádzka smerom od pevnosti, bolo príjemné počasie pod mrakom s miernym vetrom.

Odtiaľ som sa odviezol do múzea modelov vláčikov (Twin City Model Railroad Museum). Boli tu úžasné kúsky, modely vlakov a mesta rôznych veľkostí, niektoré aj z lega až 500 tisíc dielikov. Väčšina vlakov sa dala prebudiť k životu stlačením tlačítka. Potom som skočil na obed do The market at Malcolm yards, kde som už bol aj predtým a bolo to blízko.

Na záver dňa som ešte stihol mlyn-múzeum v centre mesta (Mill city museum). Túto budovu som si všimol už prvý deň na prechádzke a od vtedy mi vŕtalo v hlave, čo to je. Mesto malo kedysi najväčší mlyn na výrobu múky na svete, kde vyrobili až 500 ton múky denne. Potom ale vyhorel a z toho, čo ostalo, urobili múzeum. Veľký mlynárenský výťah nás na začiatku prehliadky povozil cez 8 poschodí, zastavovali sme na poschodiach a dozvedali sa históriu. Nakoniec nás vyviezol úplne hore, kde bola vyhliadka na múzeum aj okolie. Odtiaľ sa dalo vrátiť dole kde bol zvyšok prehliadky, súčasťou ktorej boli rôzne časti mlynu.

Cesta domov

V deň cesty som musel čakať na let až do večera. V zásade som sa iba potuloval po meste. Večer som sa presunul električkou na letisko, čo nie je ideálne, lebo tam nie je nikde miesto na kufor. Na letisku ma čakala asi hodinová rada na odovzdanie batožiny a získanie palubného lístku. Ten nešlo získať online, lebo údajne potrebovali vidieť náš pas. Požiadal som o miesto pri uličke a dostal bez problémov oba palubné lístky (aj na druhý let z Frankfurtu do Viedne). Bezpečnostná kontrola šla rýchlo, nebolo tam veľa ľudí. Od všetkých vyžadovali vyzuť sa, čo u nás bežne chcú iba keď človek stále pípa pri prechode cez detektor kovov. Potom som mal na letisku ešte chvíľu čas, tak som čakal.

Cestou nazad len trval “iba” 8 hodín. Snažil som sa spať, ale až tak mi to nešlo, sedadlá nešli moc sklopiť. Do Frankfurtu som doletel nad ránom môjho času, no tam už bol čas obeda. Bol celkom problém zohnať niečo ľahké na raňajky. Vo Frankfurte som čakal asi 4 hodiny a ďalej letel do Viedne. Let bol veľmi krátky, prakticky sme vzlietli a už aj pristávali. Lietadlo mierne meškalo a dlho trvalo kým vyložili kufre, takže som zmeškal autobus do Brna a čakal vo Viedni dve hodiny na ďalší. Do Brna som dorazil podľa očakávania unavený, ale spokojný, že som prežil.